"vieš chlapče, drelej ako fujara bola píšťala a preto ja fujaru rozmeriam ako píšteľku, no a potom vyvŕtam len spodnie tri dierky".
Vtedy som si ani neuvedomil, že ten človek mal hlbokú pravdu."
Fujara je obdobou gotickej basovej trojdierkovej píšťaly. Pôvodne boli takéto píšťaly v Európe v 12. - 13. storočí veľmi známe a hojne rozšírené:
Gotické trojdierkové píšťalky z 12. až 13. storočia boli omnoho menšie než terajšia fujara, preto sa na nich dalo hrať jednou rukou. To umožňovalo, aby sa vtedajší píšťalkár aj sám doprevádzal hrou na bubienok: v jednej ruke držal trojdierkovú píštalku a druhou udieral na bubienok, či tamburínu.
Takéto trojdierkové píšťalky boli obľúbené a hojne rozšírené aj na Slovensku, čo potvrdzujú aj viaceré dobové dokumenty: napríklad zobrazenie píšťalkára s bubienkom pod Ostrým Hradom, či nedávne vykopávky na Pustom Hrade pri Zvolene, kde boli PhDr. Hanuliakom nájdené dve trojdierkové píšťalky z 13. storočia.
----------------------------------------------------------------------
V období renesancie flauty a píšťalky s tromi hmatovými otvormi ustupovali. V neskoršom období (renesancia až baroko) na základe príkladu hudobnej polyfónie sláčikových nástrojov (husle - soprán; viola - altová poloha; violončelo - tenor; basa - basová poloha) sa spontánne vytvárali aj rodiny dychových hudobných nástrojov (16. storočie), čoho dokumentom sú flauty v nemeckom prostredí, kde existujú altové flauty, tenorové i basové s bočným prívodným kanálikom obdobnej konštrukcie, ako je bočná píšťala na fujare.
Aj u trojdierkových píšťal bola snaha obnoviť ich repertoár a vytvoriť rodinu. Hudobný vedec z 15-16. storočia Michael Pretórius (pôvodom zo Sliezka), vo svojom diele "Teatrum instrumentarum" z roku 1619 dokumentuje existenciu takejto rodiny, pričom podotýka, že toto hudobné zoskupenie nikdy spoločne nehralo vzhľadom k obmedzeným možnostiam, pretože rozpätie stupnice sa dosahuje cez tzv. alikvóty, t.j. prefukovaním nástroja, a tým činom neexistoval súlad medzi nástrojmi altovej, tenorovej, či basovej polohy. Jednoducho to neladilo. Uvádza, že existujú tri rozmery trojdierkových píšťal "melodická píšťala" s rozmerom 20 cólov, "tenorová píšťala" s rozmerom 26 cólov a "basová píšťala" s rozmerom 35 cólov. Podobne sa o tomto probléme, nezávislo od Pretoria, vyjadril Mersen v práci z roku 1632, ktory pôsobil vo Francúzsku.
Treba doplniť, že trojdierkové basové píšťaly z tohto obdobia mali rozmery v rozpätí 91-130 cm s dvomi hmatovými otvormi v prednej časti plášťa a jednou v zadnej časti plášťa. V múseu v Bruseli existuje zbierka veľmi starých hudobných nástrojov, medzi nimi aj trojdierková basová píšťala veľká asi 93-102 cm s bočnou prívodovou píšťalou a tromi hmatovými otvormi (dva zpredu a jeden v zadnej časti plášťa nástroja). Nástroj pochádza zo severnej časti Talianska. Je veľmi, ba až preveľmi nápadne podobný fujare, ktorá sa v minulosti vyskytovala v okolí obcí Priechod, Hiadel, Strelníky, Podkonice a pod., ktorú naši etnomzuzikologovia nazvali "priechodská fujara". Z uvedených dôvodov je tzv. "priechodská fujara" považovaná za archaickejšiu formu.
V tomto kontexte Dr. Mačák lokalizuje miesto vzniku fujary do oblasti severnejšie od Banskej Bystrice, teda do okolia súčastnej Slovenskej Lupče a vyššie uvedených obcí. Usudzuje, že trojdierková basová píšťala sa dostala na toto územie v období tureckých vojen, keď pri Slovenskej Ľupči bol pluk žoldnierov zo západnej Európy. Postupne sa dostala do slovenského prostredia, konzervovala sa, zotrvala ako endemit a dnes je vzácnosťou. Tiež sa z tohto usudzuje, že jej posun do oblasti Detvy a okolia je podružnou záležitosťou, kde je zjavná konštrukčná úprava a síce umiestnenie horného hmatového otvoru v prednej časti plášťa nástroja. Z obdobia tureckých vojen sa v tomto regióne v hudobnej kultúre zachoval napr. aj spôsob ozdobovania melódie barokovými ozdobami, čoho dokazom sú cifry primášov na Podpoľaní, melódie píšťalkárov, ale aj niektoré ozdoby v interpretačnom prejave fujarášov.
Autor textu: Karol Kočík
© Všetky práva vyhradené.
|
