Laznícky štýl fujarovania

Aj v dedinskom prostredí však fujara mala svoje uplatnenie. Mnohé indície naznačujú, že sa na nej hralo "po večeroch", resp. "po večierkoch". Vtedy sa mládenci navzájom odprevádzali a často niektorý z nich hrával pod oblokom svojej milej. Uvádza sa dokonca, že niektorí mali špecifickú cifru, čím sa dávali svoje milej poznať.

Okrem toho uviedol Martin Sanitrár, že s fujarou sa chodilo na odvody "asentírke". V jednej piesni I. Weissa sa pri hre na fujare spieva:
Nebou by ja nebou, na vojnu rukovau, kebi sa môj otec, bou chceu pánom prosiť.
Ale sa môj otec nekceu pánom prosiť, misím narukovať budem šabľu nosiť.