Laznícky štýl fujarovania

Aj v dedinskom prostredí však fujara mala svoje uplatnenie. Mnohé indície naznačujú, že sa na nej hralo "po večeroch", resp. "po večierkoch". Vtedy sa mládenci navzájom odprevádzali a často niektorý z nich hrával pod oblokom svojej milej. Uvádza sa dokonca, že niektorí mali špecifickú cifru, čím sa dávali svoje milej poznať.

Okrem toho uviedol Martin Sanitrár, že s fujarou sa chodilo na odvody "asentírke". V jednej piesni I. Weissa sa pri hre na fujare spieva:
Nebou by ja nebou, na vojnu rukovau, kebi sa môj otec, bou chceu pánom prosiť.
Ale sa môj otec nekceu pánom prosiť, misím narukovať budem šabľu nosiť.

späť na východziu stránku
Webmastri & copyright

No najčastejšie sa na fujare v dedine hralo osamote, vo večerných hodinách, keď interpret hrával len sám pre seba, resp. len pre úzky okruh poslucháčov.
V dedinskom podaní, či presnejšie v lazníckom (zväčša sa hrávalo na tichších odľahlejších miestach) sa používali viaceré variácie, viacej sa hrávalo na dierkach.

Autor textu: Karol Kočík.
© Všetky práva vyhradené.

späť << | >> Škola hry: základy